Thajsko - Prachuap Khiri Khan, mesto troch zálivov

Autor: Lucia Gállová | 22.6.2016 o 14:28 | Karma článku: 4,25 | Prečítané:  1253x

Posledné dni nášho výletu v Thajsku sme strávili v originálnom, osemnásťtisícovom Mestečku troch zálivov, alebo - ako sa mu hovorí oficiálne - Prachuap Khiri Khan, hlavnom meste rovnomennej provincie.

Zaujímavosťou je, že toto pobrežné mesto leží na jednom z najužších úsekov v Thajsku, iba 10 kilometrov od myanmarskej hranice Dan Sing Khon v Tenasserim Hills.

Neďaleko vlakovej zastávky sme natrafili na prvý záliv - mestskú pláž, ktorá bola pár minút chôdze po vyľudnených uličkách - vyľudnených kvôli obedňajšiemu slnku, k večeru sa ulice zaplnili ruchom vysmiatych ľudí, najčastejšie celých rodín, ktorí nenáhlivo putujú od trhu k trhu pešo alebo na malých motorkách. Pokochali sme sa výhľadom na more z mestskej pláže. Na jeho vlnách sa pohojdávalo mólo a uchvátil nás krásny výhľad na hory, obklopujúce ďalšie dva zálivy v diaľke na obzore. Dorazili sme však hladní a tak nás okrem mora a pláží zaujímalo hlavne jedlo. Po krátkom pátraní sme našli vegánsku reštauráciu, ktorú strážila mačka a v ktorej sme sa stali pravidelnými hosťami. Bola otvorená už od rána, od šiestej a varili tam tak chutne, že to bol jeden z motivátorov vstať čo najskôr a ísť sa naraňajkovať. Bolo tam dosť hostí, stretávali sme tam batôžkárov z neďalekého hostela, ktorí si tiež nemohli vynachváliť množstvo druhov a kombinácií voňavých pikantných, aj menej pikantných vegánskych jedál.

Dosýta najedení sme sa teda pobrali obdivovať zaujímavosti tohto originálneho mestečka, ktoré malo okrem spomínaných troch zálivov asi aj najväčší počet rôznorodých trhov.  

Jeden z nich sa nachádzal aj pod horou Khao Chong Krachok s chrámom na vrchole, ku ktorému vedie 395 schodov. Niektoré turistické agentúry dokonca vydávajú turistom certifikát za ich zdolanie. Táto dominanta mesta je viditeľná už z vlaku a vraví sa jej aj Zrkadlová hora, kvôli výhľadu, cez kruhový otvor v skale, pripomínajúci zrkadlo. Nádherný výhľad nielen na more, ale aj na mesto a vnútrozemie, až po hranicu s Myanmarom je dôvod, prečo sa oplatí tých bezmála štyristo schodov zdolať aj v tej najväčšej horúčave. Táto hora má však ešte jednu zaujímavosť. Sú ňou desiatky opíc žijúcich na nej a pod ňou. Nechajúc sa zmiasť ich naoko milým výrazom sme sa s nimi skúšali spriateliť. Sú zvyknuté na kontakt s ľuďmi, vnímajú ich asi ako pojazdnú jedáleň. Je zvykom ich kŕmiť a vynaliezaví thajskí obchodníci predávajú návštevníkom krmivo pre ne. To sa potom odzrkadľuje aj na ich nie práve zdvorilých spôsoboch. Ak pre ne nič nemáte - nahneváte ich. Maroš sa s jednou z nich pokúsil nadviazať kontakt a ponúkol jej mapu. Ona však tento vtip nepochopila a ponúkanú možnosť hneď využila. To sa mu ale nepáčilo a keď dal najavo, že chce mapu späť, hrozivo naňho vycerila zuby, s rovnako hrozivým zvukovým doprovodom. Z boja nakoniec vyviazol s mapou a bez zranenia, ale pochopili sme, že s týmito opicami nie sú žarty a držali sme sa už radšej v úctyhodnej vzdialenosti.

 Ako som už spomínala, v blízkosti hory bol jeden z najväčších trhov v meste, ktorý ožíval navečer a v noci. Bolo to nielen miesto jedla, ale aj zábavy rôzneho druhu. Kolotoče, karaoke...kopec usmievavých ľudí a samozrejme - tie nezabudnuteľné všakovaké vône! Miestnou špecialitou, ktorú sme tu ochutnali, je Thai Khao Lam - dezert zo sladkej ryže a kokosového mlieka, pečený v bambusovom dreve, ktoré predavači priamo na trhu rozbíjali na polovice pomocou kladiva a nákovy. Bolo to - ako všetky thajské dobroty jednoducho skvelé. Ryža naslano, či nasladko bola všadeprítomná, ale mne sa teda vôbec neprejedla, naopak, stala sa mi "chlebom každodenným".

Tým sa nám v Thajsku stalo aj spanie na neobvyklých miestach. Tentokrát sme si našli luxusné ubytovanie priamo v centre mesta - s nádherným výhľadom na more, ktoré bolo hneď pred "našou" vilou. Pri rozhodovaní sa, kde budeme stanovať, sme si všimli, že dom, pred ktorým sme práve stáli, vyzerá nejak opustene. Bola to krásna vilka s terasou a nádvorím, kde rástli ovocné stromy, všetko udržiavané - bolo však evidentné, že v nej už nejaký čas nikto nebýva. Vstupná brána zamknutá nebola, čo rozhodlo o jej najbližšom osude. Samotný dom bol síce zamknutý, nám však stačila voľne prístupná terasa, naviac otvorené boli aj fungujúce WC a sprcha. Krytá, čistá drevená podlaha, voda a toalety po ruke, zadarmo a rovno v strede mesta - proste - neodolali sme. Stanovanie na terase súkromného domu znie asi ako šialený nápad, ale veď sme tu aj kvôli nevšedným zážitkom. A tak sme sa po súmraku nenápadne vplížili na terasu, rozložili stany, po dobrom spánku ich ešte pred svitaním znova zložili a vytratili sa z domu skôr, ako si ktokoľvek niečo všimol. V neďalekom susedstve sídlila aj turistická kancelária s veľmi dobrými službami - okrem informácií ponúkali pitnú vodu, internet zadarmo a možnosť úschovy batožín - tiež zadarmo, do štvrtej hodiny popoludní, čo nám veľmi dobre padlo. Po druhom úspešnom nocľahu v našej vilke sme sa však už ale natoľko osmelili, že sme si v ďalšie dni nechali takmer všetky veci, okrem dokladov a cenností na terase - a išli na celodenný výlet.

Cieľom boli pláže Ao Manao - najkrajšieho z troch zálivov Prachuap Khiri Khan, vzdialené 5 km od mesta. Oblasť patrí Thajskému kráľovskému letectvu, pri vstupe sa bolo treba preukázať pasom a pláž opustiť do devätnástej hodiny.

Počas tejto päťkilometrovej prechádzky sme si mali možnosť prehliadnuť celé mesto. V uliciach bolo samozrejme niekoľko budhistických chrámov, ale zaujala nás aj práca stavbárov na lešení, ledabolo poskladanom z bambusových tyčí, ktoré svedčí o tom, že v Thajsku si na bezpečnosť pri práci veľmi nepotrpia. Potrpia si však na neustále oslavovanie, zábavu, proste užívanie si života. Tu sa nám podarilo natrafiť na školský sprievod ulicami mesta. Jeho atmosféru Vám priblíži nasledujúce video.

Vždy keď sme išli okolo nejakej školy, tak tam práve prebiehala nejaká oslava či piknik. Samotný školský systém v Thajsku je veľmi zaujímavý. Deťom bez ohľadu na ich vedomosti učiteľ musí v hodnotení dať minimálne 60 percent bodov - a to aj vtedy, ak žiak nevie úplne nič. Takže každý školák v Thajsku vždy spraví všetky skúšky, čo mu zaručuje postup do vyššieho ročníka. Hlavne, aby bola pohoda, všetci boli spokojní a bavili sa.

Po hodinovej prechádzke sme sa ocitli na mieste. Po preukázaní sa dokladmi na "vrátnici" nás privítalo nádherné pobrežie s jemným pieskom a krásnymi výhľadmi na okolité ostrovčeky a vápencové skaly vystupujúce z mora. Pláže boli dlhokánske a prázdne, lemované píniovým hájikom, ktorý poskytoval dostatok tieňa. Turistov tam bolo len zopár, na dve hodinky sa tu  zastavili aj deti, ktoré tu boli na školskom výlete z Bangkoku. Oblasť je asi častým cieľom prechádzok s deťmi, stretla som tam aj žiačikov zo škôlky, ktorí ma hneď zdravili, hrdí na svoje prvé anglické slovíčka. Tu sme si po dlhom čase užili more a slnko, vďaka tomu, že sa počasie opäť ustálilo. Okrem slnenia a kíúpania sa, sme využili aj miestne verejné sprchy, kde sme si práškom z mydlových orechov oprali oblečenie. Na šnúre medzi píniami, v teple a  za asistencie morského vánku nám vyschlo takmer vzápätí.

A tak sme si užívali vodu, slnko, oddych a fotili všetko okolo nás. Po návrate k "nášmu" domu na nás však čakalo nemilé prekvapenie. Brána bola zamknutá veľkou reťazou a nad ňou oznam v angličtine, že dom je v správe súdu a vstup na pozemok je prísne zakázaný! Takmer všetky veci sme si nechali tam! Evidentne v dome niekto bol, asi nejakí úradníci, ktorým nebolo po chuti, že tam prespávajú nejakí cudzinci. Čo však spravili s našimi vecami? Na políciu sme ísť nemohli, pretože sme tam naozaj boli nelegálne. Napadlo nás preliezť múr, avšak práve vtedy sa akurát pred tou našou "luxusnou" vilou konal príležitostný nočný trh - čiže preliezať ho rovno pred zrakmi všetkých tých ľudí by nebol práve nejlepší nápad. Naviac sme nevedeli, či na nás v dome niekto nečaká, či to nie je nejaká pasca. Muselo im byť totiž jasné, že máme dôvod sa tam vrátiť - naše veci. Našťastie sa dalo do záhrady vojsť aj z opačnej strany, tak sme si dom pekne obišli a Maroš preliezol múr. Žiadna pasca, nikto ho tam nečakal - iba naše veci - našťastie. A pri nich kameňom zaťažený oznam, aby sme si ich zobrali. Maroš poprehadzoval veci cez múr a rýchlo sme sa odtiaľ vytratili. Nevadí, skončili sme so stanmi opäť na pláži - bola to vlastne už naša posledná noc pod šírim nebom - naše ultraľahké 1,2 kilové moskytiéry výborne poslúžili a vydržali neporušené počas celého výletu.

Ešte predtým ako sme išli spať, sme sa opäť túlali po nočných trhoch, a nakúpili sme všeličo. Thajci sú veľmi dobrí obchodníci - nič nevnucujú, nepresviedčajú o kvalite svojho tovaru, skôr nenútene ponúknu "ochutnávku". Keď som kupovala nejaké darčeky domov - z oblasti prírodnej medicíny, predávajúca mi na záver pribalila darček - špeciálne pre mňa - fľaštičku s aromatickým olejom, ktorý, ako mi naznačila gestami, slúži na všetko - od prechladnutia, cez bolesti hlavy až po masáže. Nebývam často chorá, ale už sa párkrát naskytla príležitosť, aby som tento "všeliek" vyskúšala a naozaj funguje. Na trhu ste si mohli kúpiť naozaj všeličo. Nás zaujal nevinne vyzerajúci stánok, v ktorom okrem milej, postaršej, ale elegantnej dámy nebol nikto. Vlastne - ešte jej opička, ktorá jej robila spoločnosť. Tá nás zlákala, aby sme si ju pozreli bližšie, keďže sme takýto zjav ešte nevideli. K nám sa nijako extra nechovala, nedôverčivo cerila zuby a mračila sa. Elegantná pani nám asi chcela vylepšiť dojem a tak opičku vybrala z klietky a vzala ju k sebe. Zo zachmúreného zvieratka sa stalo milé stvorenie, o ktorom nebolo pochýb, že svoju pani miluje. Boli sme natoľko zaujatí touto scénou, že sme si ani nevšimli, že sme v stánočku s pornografickou tematikou. No ale kto by to na tú dámu s opičkou povedal.

V závere nášho pobytu v Prachuap Khiri Khan, sme si ja s Patrikom, ktorý sa k nám opäť pridal po našom návrate z Malajzie a Singapuru, požičali bicykle - v prepočte za euro a 25 centov na celý deň - čo je super cena. Prekvapilo ma, že za požičiavanie miestni nechcú žiaden depozit, ani opísať údaje z pasov. Nás sa len spýtali kde bývame, tak sme narýchlo povedali meno hostela v našom susedstve, keďže sa nám nechcelo vysvetľovať, že sme "bezdomovci". Vybrali sme si požičovňu blízko pri pobreží. Bicykel, ktorý mi ponúkli bol štandardný, išlo sa na ňom fajn, hlavne potom, ako mi na ňom na moje naliehanie opravili aj pravú brzdu, ktorá predtým vôbec nefungovala.

Vybrali sme sa na sever, popri pobreží, minuli sme menšiu rybársku osadu a potom sme sa vnorili do hôr. Našou prvou zastávkou bol lesný park Khao Ta Mong Lai s rozlohou 1,37 kilometrov štvorcových a na rozdiel od klasických Národných parkov je tu vstup zadarmo. Skladá sa z dvoch pohorí, vysokých 290 a 320 metrov. Na rozdiel od piesočnatých pláží tu prevažujú pláže z drobných kamienkov. Zaujali ma výhľady na more a stromy rastúce priamo na skalách. Tento park celkovo svojou faunou a flórou poskytuje miestnym školákom prostredie na výučbu a pozorovanie ekosystému. Aj v čase našej návštevy tam bola akási škola v prírode, keď sme prechádzali okolo detí sediacich a hemžiacich sa na terase, myslela som, že je to normálna reštaurácia a opýtala som sa - zrejme vedúcej zájazdu - čo majú na pitie. Tá hneď zavelila a deti mi okamžite priniesli colu. Chcela som zaplatiť, pýtala som sa, čo stojí a ona s úsmevom odmietla, že je to "free", až potom mi došlo, že to asi bude nejaký školský tábor.

Keď sme si dosýta užili krásne prírodné scenérie, pokračovali sme ďalej, popri chráme s dračími labami Wat Ao Noi, až hore na kopec Khao Kan Kradai, z ktorého je fantastický výhľad na rovnomenný, tretí záliv. Na tomto kopci je tiež známa Jaskyňa ležiaceho Budhu. Je dobre vetraná, cez prírodný komín do nej prúdi čerstvý vzduch. Vnútri panuje tma, ale pri vchode je baterka, ktorú sme si mohli požičať. Obrovského spiaceho Budhu stráži 24 kamenných mníchov. Je to celkom vhodné útočisko pred páliacim slnkom a bonusom ešte bolo, že tam nikto okrem nás nebol. Spiaceho Budhu sa nám podarilo nezobudiť, zato nás po meditácii v jaskyni zobudilo more na tretej pláži mesta Prachuap Khiri Khan - maličkej a prázdnej, divokej Ao Noi, kde neboli žiadne slnečníky, žiadne terasy, či reštaurácie ani hotely. 

Takto sme zavŕšili našu cestu po thajských mestečkách a plážach a pred nami bola už len cesta do Bangkoku - východzieho a zároveň aj konečného bodu nášho pobytu v Ázii.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár.


Už ste čítali?