Thajsko - Bankrut, miesto, ktoré stráži zlatý Budha

Autor: Lucia Gállová | 29.5.2016 o 10:50 | (upravené 29.5.2016 o 20:48) Karma článku: 4,32 | Prečítané:  457x

Po krátkom pobyte v Malajzii a Singapure, sa vraciame do Thajska ako domov. Premrznutí, po dlhom pobyte v klimatizovaných vlakoch, ktoré viac ako čokoľvek iné pripomínali pojazdné chladničky – sa tešíme na slnkom vyhriate pláže.

Máme však smolu – do Bankrutu prichádzame akurát v čase extrémne zhoršeného počasia. Ani Thajsko nie je imúnne voči prebiehajúcej zmene klímy a z nej vyplývajúcich výkyvov počasia. Práve tu nás zastihla vlna nezvykle studeného vzduchu, akú Thajci nazažili už desaťročia.

Ban Krut, táto dedinka, ktorej názov sa v rôznych zdrojoch píše inak, napr. Baan Krood, Ban Grud a pod., skrytá pred ruchom miest, je známa hlavne vďaka nádherným plážam, ale vlnobitie spôsobené silným vetrom dvihlo morskú hladinu až o 2 metre a krásne pláže sa tak ocitli na dva dni pod vodou. Začína nám byť jasné, že z vyhrievania sa nič nebude a ani pekné miesto na pláži si tentokrát pre naše stany nenájdeme.

Trochu sa poobzeráme po tejto málo známej dedinke a nachádzame závetrie medzi budovami, kde nám dokonca rastú papáje. Hádam sa tu bude dať prespať. Maroš zostáva oddychovať a skúmať miestne pomery pozorovaním okolia a ja sa vydávam do terénu. Vyzbrojím sa snáď všetkými kusmi oblečenia, ktoré som mala v ruksaku a so šatkou na hlave – tentokrát nie kvôli slnku, ale proti vetru - využívam toto počasie na prechádzku.

V diaľke, na hore vidím chrám, ktorý sa stáva mojim cieľom. Vychutnávam si vcelku príjemnú prechádzku, po ceste stretávam ľudí – zopár turistov, aj domácich, ktorí sa pristavujú na miestach, kde bývajú za normálnych okolností pláže a fotia si vlny na rozbúrenom mori. Ocitám sa na konci dediny a prechádzam okolo tradičnej rybárskej osady s domami na koloch. Zakalená voda nevábnej farby tiež svedčí o búrlivom počasí.

Pokračujem ďalej, domy na koloch vystrieda háj s kokosovými palmami. Opäť mi napadne, ako už toľkokrát predtým, ako sa vlastne oberajú orechy z tak vysokých paliem. Odpoveď prichádza vzápätí – akurát tu som natrafila na ich "zber". V Thajsku sú na to zneužívané malé opice, ktoré si za celý svoj život neužijú voľnosť. Väčšinu času strávia na vodítkach a zhadzujú z paliem kokosové orechy. Dúfam, že toto nie je jediný spôsob a že aj tomu čoskoro odzvoní.

Výhľad na kopec sa dramaticky zmenil, okrem toho, že chrám sa priblížil, pribudol aj oslnivý, zlatý Budha, ktorý tróni na kopci Tongsai. Na moste pod horou som trochu zneistená, či idem správne a trochu už aj unavená. Celkom ma povzbudí, keď stretávam pár idúci oproti mne. Pýtam sa ich, či idem správne a či je to ešte ďaleko, s úsmevom mi odpovedajú, že som už blízko, o necelých 10 minút som tam. S novou silou, natešená, sa štverám do kopca a naozaj – po pár minútach sa dostávam do cieľa.

Je ním 13 a pol metrový zlatý Budha, konečne sa vidíme tvárou v tvár. Sedí v pozícii lotosového kvetu a medituje. A keď má prestávku, tak dáva pozor na krásne bankrutské pláže – preto je tento ich patrón viditeľný už zďaleka. Je naozaj famózny ako sa tak leskne na slnku, budí rešpekt. Na Budhu zasa dávajú pozor obrí démonskí strážcovia, v thajčine nazvaní "Yak". Ide o postavy z Ramakien - thajských národných epických príbehov. Aj keď sú v západnom svete démoni spojení so zlom, títo obri sú kladnými postavami. Často strážia posvätné miesta a chrámy.

V blízkosti zlatého patróna sa tiež nachádza socha princa z Chumponu, zakladateľa thajského námorníctva. Okrem toho, princ Abhakara Kiartiwongsehetiež študoval medicínu a mal osobitný záujem o liečbu bylinami. Liečil pacientov zo všetkých oblastí, bol známy ako súcitný "Doktor Phon"  a veril, že má nadprirodzené schopnosti. Aj keď zomrel v roku 1923, mnohí veria, že jeho duch je stále prítomný. Je patrónom námorníkov, ktorí pri sebe mávajú amulety s jeho podobizňou, aby im prinášali šťastie. V Thajsku môžete na rôznych miestach vidieť okolo 200 sôch tohto „otca“ thajského námorníctva a ľudí, ktorí sa k nemu modlia a prinášajú mu obete v podobe kvetov a vonných tyčiniek.

Toto čarovné miesto je navštevované aj kvôli krásnemu výhľadu na Thajský záliv, ktorý som si však kvôli veternému počasiu, čo je vidieť aj na fotke s palmami, vôbec neužila.
Užila som si ale krásu bezprostredného okolia, kde nechýbali okrem všadeprítomných vonných tyčiniek aj pekne tvarované bonsaje, ktoré dodávali miestu romantický nádych.

Päťsto metrov nad zlatým Budhom, na vrchole hory Thongsai, sídli  Wat Pramahatart Chedi Pakdepragard s deviatimi pagodami. Vedú k nemu schody, pod ktorými v čase môjho príchodu nerušene spala mačka, zaujímalo by ma, či bola unavená z výstupu, alebo ešte len zberala energiu naň.
Tento mramorový komplex je pomerne nový, bol postavený v r. 1996 na počesť päťdesiateho výročia
vlády súčasného kráľa menom Bhumibol Adulyadej alebo Rama IX.  Prechádzam sa bosá po chladivej mramorovej dlážke a aj keď som už podobných chrámov videla niekoľko, neprestávam obdivovať nástenné maľby a vychutnávam si úžasný pokoj tohoto miesta.

Naplnená pozitívnou energiou schádzam dole z hory a mám chuť bežať. Dole stretávam unaveného batôžkára, ktorý sa ma pýta, či ide správne k sediacemu Budhovi a či to je ešte ďaleko. Poteším ho, ako mňa kdesi na tomto mieste odchádzajúci pár, že je na správnej ceste a o pár minút  bude v cieli. Chlapík sa rozžiari a ja s pocitom deja vu si uvedomím, že na svete existujú konkrétne miesta, kde si navzájom odovzdávame povzbudenie, ako štafetový kolík.

Na ceste zas prechádzam okolo skupinky veselých hlučných dievčat na motorkách. Práve sa odoberali na cestu mojim smerom. Kráčam ďalej, keď zrazu jedna z dvojíc zastavuje pri mne a s úsmevom sa ma pýtajú, či sa s nimi nezveziem. Potešená ďakujem ale odmietam, cestou som totiž videla ešte jeden chrámový komplex, kde som sa chcela zastaviť, ale s mojim nezmyslom pre orientáciu by som ich nevedela navigovať. Cesta mi aj tak ubehne nečakane rýchlo, ocitám sa pred rozprávkovým chrámom, ktorý stráži mních so slonmi. Krásne a originálne zdobené budovy s detailne vypracovanými strechami a vysmiati kamenní obyvatelia ma opäť naladia. Predo mnou je už len cesta späť.

Opäť stretávam ľudí, ktorí neprestávajú dokumentovať utopené pláže. Vietor ma unáša k nášmu táborisku, kde si rozložíme moskytiéry a tentokrát použijeme aj celtu, ktorá nás aspoň trochu ochráni pred vetrom. Trochu tepla nám dodá aj pouličný psík, ktorý pri nás zostal aj na noc a počas spánku sa opieral o stenu moskytiéry. Noc bola pokojná, trochu veterná, no našťastie bez dažďa. Opäť nás nikto nevyháňal, pár ľudí, čo prešlo okolo si nás nevšímalo, niektorí nám s úsmevom zamávali.

Ráno sme sa rozhodli ísť ďalej, na sever, tak balíme a vydávame sa smerom na stanicu. Po ceste prechádzame okolo stánkov s Coca Colou vo veľmi  netradičnej podobe. Až doma sme zistili, že to bol vlastne benzín.

Neďaleko stanice sídli trh s dobrotami rôznych farieb, aj vôní. Tu sme prvýkrát ochutnali tradičné thajské minipalacinky z kokosu a ryžovej múky. Ich delikátnu chuť mám doteraz na jazyku. „Kanoom Krock“ sa pripravujú na obrovskej panvici s malými jamkami, v dvoch prevedeniach – nasladko aj naslano – s jarnou cibuľkou alebo s kukuricou. Obe verzie boli úžasné a stali sa mojim favoritom. Kupujeme si, koľko sa nám do misiek zmestí, aby sme si mohli doslova „vychutnávať“ cestu vlakom do ďalšieho pobrežného mestečka.

 


 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár.


Už ste čítali?