Thajsko - Nopparat Thara - miesto, na ktoré sa nezabúda

Autor: Lucia Gállová | 6.5.2016 o 20:32 | (upravené 9.5.2016 o 13:11) Karma článku: 3,47 | Prečítané:  717x

Viac než dvadsaťštyri hodín bez mora nám celkom stačilo a z mestečka Krabi sa songthaewom presúvame na pláž Nopparat Thara, ktorá je súčasťou rovnomenného Národného parku.

Tam sa zároveň máme stretnúť aj s ostatnými kamarátmi z našej skupiny, ktorí už sú tam.
Podľa ich inštrukcií vystupujeme na prvej zastávke za zákrutou, prechádzame cez park s píniami, pod ktorými piknikujú skupinky Thajcov. Táto pláž nie je veľmi známa, zostáva v tieni turisticky atraktívnejších Ao Nang, či Railay - pláže, kam sa chodí hlavne za skalolezectvom.

Hlavným bodom, kvôli ktorému sem turisti zablúdia, je malý prístav, odkiaľ ich člny odvážajú k neďalekým známym ostrovom. Dostávame sa až k nemu a sledujeme čulý ruch pri ústí rieky.

Ostrov, či poloostrov?

„Blízko pri koryte je ostrovček, na ňom kempujeme.“ - tak znie úryvok sms správy od Jarky.

Kúsok pred nami je naozaj taký mini ostrovček, ale od pevniny ho delí niekoľkometrový pás mora. Ako sa tam dostali? Voda vyzerá byť dosť hlboká na to, aby som sa tam prebrodila so svojimi 158 centimetrami a s batohom ovešaným kadejakými vecami. Občas vidím nejakého človeka štandardnej výšky, brodiaceho sa smerom k pevnine – voda mu siaha vyše pása. Žeby šli loďou?

Tak krátku vzdialenosť? Tak to asi nie, ostrovček lode len míňali, nebol ani prestupnou destináciou. Maroš prichádza s hypotézou – v priebehu dňa, pri odlive, hladina mora klesne natoľko, že sa bude dať na ostrov dostať suchou nohou. Nechce sa mi tomu veriť, ale s pribúdajúcim časom zisťujem, že má pravdu.

Poobede prichádzajú kamaráti – a more – odchádza. Z ostrova sa nečakane stáva poloostrov a my pohodlne a „posuchu“ prichádzame na kúsok zeme so skalným vrchom a krásnymi plážami, kde si v malom lesíku rozkladáme stany.

Cez deň sem prichádza zopár ľudí na výlet, pozorujeme hrajúce sa deti. Pri prílive sa konečne vrháme do priezračne čistého mora. Krásne výhľady na okolité ostrovčeky, malebné skalné zákutia a jemný piesok...

Atmosféru trochu kazí lodný ruch. Podobne ako v Cha Am autá, teraz okolo nás krúžia člny. Na večer všetko utíchne, ľudia odchádzajú, my zostávame na ostrove zdanlivo sami a prežívame vcelku pokojnú noc.

Nasledujúci deň opäť využívame na kúpanie, zdieľanie zážitkov s kamarátmi a objavovanie morských pokladov.

Kde sú naše veci?

Podvečer sa chystáme navštíviť verejné sprchy na pevnine.

A tu urobíme fatálnu chybu. Dodnes neviem, či sme boli príliš dlho na slnku, alebo sme sa nechali uniesť naivnou dôverčivosťou, alebo sa nám v mozgu čosi vyplo, ale pri odchode sme si zobrali len veci do sprchy. Kamaráti išli na promenádu a ja s Marošom – s tým, že sme o hodinu späť - sme veci nechali „bezpečne“ v stanoch. Bezpečne, lebo, zdalo sa, že bude pršať, tak sme moskytiéry prikryli celtou a ruksaky zabalili do pršiplášťov.

Po návrate – neboli sme preč dlhšie ako hodinu - hneď zbadáme že niečo nesedí. Moskytiéry sú sčasti odzipsované a keď poloodkrvená nakuknem dovnútra, odkrvím sa úplne - voila – celý môj ruksak a kapsička s dokladmi sú preč. Neviem prečo práve mne z celej skupiny zmizol celý ruksak, asi musel zlodeja niečím upútať, no necítila som sa polichotená. Marošovi tiež zmizli nejaké – dosť podstatné veci. Obom – doklady, peniaze, elektronika...

Po počiatočnej paralýze nasleduje spŕška nepublikovateľných nadávok. Najviac na seba.

Všade naokolo je už tma, máme chuť rozbehnúť sa na všetky strany...

Nakoniec zvolíme cieľ – kanceláriu správy Národného parku, kde prichádzame celí zúfalí. Úradníci hneď kontaktujú políciu v Ao Nang, kde nás prevezú na motorkách. Ten pocit, že ste ďaleko od domu a jediné, čo Vám zostalo je pyžamo, ktoré máte práve na sebe, je neopísateľný.

Na polícii asi nie sme ničím výnimočným. Mladá policajtka s nami spíše správu a ponúka nám internet. Aspoň sme si zablokovali platobné karty a dali vedieť ostatným, čo sa stalo.

Počas našej prítomnosti sa tam hromadí dosť ľudí – zväčša nahlásiť krádež. Nemec v stredných rokoch, žijúci v Thajsku už dlhší čas, ktorému ukradli foťák, keď bol odlákaný plačúcim dieťaťom (šikovný trik), nám po tom, čo si vypočul náš príbeh, dáva 1000 bahtov. Napriek jeho neoblomnosti sa Marošovi podarí peniaze neprijať.

Po tom, čo sme kontaktovali našu ambasádu, presnejšie povedané, jej záznamník, nás milí policajti odvážajú na motorkách späť k ostrovu, ktorý ledva nachádzame. Aspoň more je k nám ohľaduplné a napriek faktu, že o takomto čase mal byť už príliv, sa predsa len nemusíme brodiť, dostávame sa k nemu ešte po súši. Keď prišli kamaráti, skontrolovali si veci, im našťastie nič nezmizlo, cennosti mali so sebou. Akurát Jarke chýbala kapsička s platobnou kartou a liekmi.

Vyčerpaná zaspávam, už takmer bez emócií. Posledná myšlienka pred spaním je, že sa môžeme rozlúčiť s návštevou Malajzie a Singapuru, ktorú sme plánovali.

Čarovné ráno

Ráno sa mi zdá, že ma budí telefón, je to asi taký pocit, ako fantómova bolesť. Zobúdzam sa do krutej reality. No, ale – aspoň nemusím rozmýšľať, čo na seba.

Maroš zaspával s myšlienkou, že len čo sa rozvidnie, pôjde hľadať naše veci. Možno ten „dobrodinec“ kdesi vyhádže aspoň doklady. Ráno nezostáva nič dlžný svojmu sľubu a prehľadáva okolie. Prvým úspechom je Jarkina kapsička, aj s platobnou kartou. Pár metrov od stanu, v kríkoch, nachádza môj ruksak – všetky veci vyhádzané, o niečo ďalej jeho veci. Pasy, aj iné doklady, power bank, telefón – ktorý ma možno predsa len ráno zobudil. Tiež peňaženky – prázdne. Oplatilo sa ale mať peniaze na viacerých miestach. Marošovi, ani mne totiž zlodej nenašiel „tajné“ vrecko.

Takže obom nám pomerná časť peňazí zostala. Neuveriteľný pocit – akokeby som sa znovu narodila...

Možno zlodej nemal veľa času, je dosť možné, že sme ho vyrušili. Jedna vec je však istá. Ten, čo to urobil, nás musel sledovať, lebo presne vedel, kedy je ten správny čas na lov a hneď ho využil.

Takže, keď sa dostatočne vytešíme, balíme veci, kontaktujeme našu ambasádu, tentoraz naživo – aby si nerobili starosti, že je všetko v poriadku a odchádzame odtiaľ kade ľahšie.

Napriek všetkému je to ale nádherné miesto. Len škoda, že je tak ako všetky, ktoré pohltil turistický biznis, poznačené ľudskou chamtivosťou.

Všetko zlé je však na niečo dobré, možno aj vďaka tejto lekcii celý výlet absolvujeme bez ďalších strát.

A teraz hurá do Malajzie, snáď predsa nezostane len nesplneným snom!

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár.


Už ste čítali?