Ako sa Kubko stratil

Autor: Lucia Gállová | 4.5.2015 o 23:02 | Karma článku: 8,30 | Prečítané:  1400x

Bol utorok a Petra išla vyzdvihnúť Kubka a Marcela zo školy. V príjemnom jarnom ovzduší všetko prebiehalo tak ako vždy. Spokojný, flegmatický Marcel išiel spolu s Petrou a zvedavý a rýchly Kubko kráčal o krok pred nimi. Keď prichádzali na zastávku, súbežne s nimi prichádzal aj autobus. Kubko, ktorý chce byť všade prvý ani tentokrát nezaváhal a nastúpil. Dvere sa zatvorili a hoci Petra s Marcelom ešte skúšali otvoriť dvere, autobus sa neúprosne vzďaľoval.

Kubko zostal  sedieť sám v autobuse a sledoval ako Petra s Marcelom miznú v diaľke. Čo sa mu vtedy asi preháňalo hlavou? Aké boli jeho myšlienky? Uvedomil  si, že sám, bez asistentky, bez kamarátky je stratený? Všímal si ľudí v autobuse a očakával od nich pomoc? Vydesil sa?

To, na čo Kubko myslel zostane pred nami skryté. Môžme len hádať.

Pani v autobuse, ktorá situáciu videla mu poradila: „Nevadí, na ďalšej zastávke vystúpiš a počkáš na nich.“ Múdra rada, logická. Len keby jej Kubko rozumel. Vyzerá totiž ako bežný jedenásť až dvanásťročný chalan. Dvadsiaťjedenročnému autistovi bola však táto rada zbytočná. Aj keby jej porozumel, s najväčšou pravdepodobnosťou by nebol schopný tieto pokyny vykonať.

Ešte nikdy takú situáciu nezažil.

Ešte nikdy sa neocitol v tomto komplikovanom a neprehľadnom svete sám a bez „svojho“  človeka.

Ktovie ako by sa tento príbeh vyvíjal, keby doň nevstúpila Marika. Dvadsaťštyriročná dievčina, ktorá sa bežne nestretáva s autistami. Marika, ktorá mala oči otvorené a rozhodla sa konať. Vystúpila s Kubkom na ďalšej zastávke a vrátila sa tam, kde sa bežný utorok pre ľudí z Kubkovho života na chvíľu zmenil na nočnú moru.

Petra s Marcelom tam už neboli. Vydali sa pátrať po Kubkovi svojou cestou. Zalarmovali rodičov, tí vodičov autobusov, políciu, svojich známych. Všetci zúfalo verili, že im nejaký anjel Kubka privedie. Každý, kto prežil podobnú situáciu vie, že čakanie je vtedy neznesiteľné, ale často to jediné, čo sa dá robiť.

Medzitým sa Marika pokúšala Kubka motivovať k tomu, aby ju zaviedol do školy. Logicky usudzovala, že keď tu Kubko nastúpil na autobus, niekde blízko musí byť škola, ktorú navštevuje.   Ten ju zaviedol do polovice cesty a potom sa zasekol. Zrejme si povedal,  že je to blbosť. Teraz – poobede a do školy? Veď tam už predsa bol.

Marika sa nevzdávala a pýtala sa na školu ľudí. A googlila. A našla školu, ktorú by mohol Kubko navštevovať a bola v blízkosti zastávky. Po telefonáte do školy a obsiahlom vysvetľovaní získala dôveru školy a tá kontaktovala rodičov. Zavolala im, povedala, kde sa Marika s Kubkom nachádza a tí si pre Kubka prišli.

Radosť, ktorú všetci prežívali asi nemusím opisovať. Všetci si vydýchli. Aj ja, keď som o tom počúvala. Kľudne sa to mohlo stať aj mne. Veľakrát som si tú scénu v mysli prehrávala.

Čo keď sa raz stane presne toto? Čo by som potom robila?

Tento príbeh ma inšpiroval z druhej strany. Prvýkrát som sa zamyslela nad tým, čo by som robila na mieste Mariky? Čo by som robila, keby som sa stala svedkom podobnej situácie?

Snažím sa odvtedy po svete chodiť viac  „bdelá“.

Ak existujú anjeli, tak sú ako Marika. Majú oči aj srdce otvorené a sú pripravení nezištne konať dobro. Sú ochotní investovať svoj čas a energiu, aby pomohli cudzím ľuďom. Neskrývajú sa za frázy a za tituly. Neťukajú neustále do smartfónov a nepočúvajú MP3-ky, ponorení do svojho  JA. A cestujú MHD.

Ďakujeme Marika!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár.


Už ste čítali?