Slová farebné a slová čierne

Autor: Lucia Gállová | 31.3.2011 o 21:59 | (upravené 31.3.2011 o 23:55) Karma článku: 6,82 | Prečítané:  1560x

“Topoľčany, Prievidza!” začne zničoho nič Tomáš, keď sa otvoria dvere trolejbusu a my vystupujeme. Pritom sa smeje a tlieska rukami (takto vždy prejavuje radosť). Všetky oči upreté naňho a nad hlavami veľký otáznik. Len sa pousmejem, lebo už viem, čo to znamená.

Tomáš miluje vlaky a všetko čo s nimi súvisí. Nemusí nimi nevyhnutne cestovať. Stačí aj taký hodinový pobyt na stanici. Rád vlaky vyprevádza, ale hlavne - rád počúva hlásenia. V Prievidzi býva jeho kamarátka. Rád k nej chodieva. Preto "hláška" "Topoľčany, Prievidza." v ňom vyvoláva radostné pocity a obzvlášť si ju obľúbil. Má preňho tú správnu farbu. Ak by som ho včas nezastavila, mohlo by sa stať, tak ako sa už stalo veľakrát, že sa jednoducho sa utopí v spleti hlášok a vlastného smiechu.

Toto majú snáď všetci ľudia s autistickým syndrómom spoločné. Opakovanie slov, viet, frází, ktoré počuli od inej osoby, alebo iného zdroja. Echolálie. Majú pre nich určitú emocionálnu hodnotu a tá môže byť rovnako pozitívna ako aj negatívna.

V podstate také echolálie máme aj my (v podobe "hlášok", vtipných výrokov, alebo naopak v podobe výrokov na našu adresu, ktoré v nás vyvolali hnev, smútok, sklamanie a pod.), ale väčšinou ich vnímame ako čosi čo nám ruší "hlavný prúd", tak sa ich snažíme potlačiť. Na rozdiel od autistov, pre ktorých sa práve echolálie stávajú hlavným prúdom.

Niekedy môžu mať echolálie aj podobu "minirozhovoru" ako v Kubkovom prípade, kedy na "svoju" otázku potrebuje "svoju" odpoveď. Ide tu skôr o rituál ako o skutočný zmysel slov.

Ako som už spomínala, nie všetky echolálie majú pozitívny náboj, niektoré sú "čierne".

Nikdy nezabudnem na jeden Riškov príchod. Priviezli ho autom z domu a už pri vystupovaní pôsobil rozladene. Namiesto pozdravu: "Autíčko zabrzdilo."...a potom stále dokola...a stále hlasnejšie. Narastal v ňom hnev, ktorý neuveriteľne rýchlo naberal na intenzite. Jeho myseľ sa nedala ničím presmerovať, akékoľvek snahy o odvrátenie pozornosti boli márne. Riško sa začal mlátiť do hlavy. "Autíííííčko zabrzdilooooo!" Záchvat trval dobrých tridsať minút. Ťažko sa dopátrame po tom, čo Riška tak rozladilo. Hlavne keď vezmeme v úvahu fakt, že Riško má s bežnou komunikáciou (a hlavne o pocitoch) problém, vzhľadom k svojej diagnóze autizmu. Jeho rozladenie, možno (a dosť pravdepodobne) ani nesúviselo s tým, že "autíčko zabrzdilo." Jednoducho táto veta bola po ruke a bola "čierna."

Dá to prácu pri ľuďoch s autizmom, spoznať, ktoré echolálie sú zlé, kde treba postaviť stopku kým nie je neskoro a ktorým môžme nechať voľný priebeh. Hlavný problém je v tom, že kým v našom prípade existuje zjavná súvislosť medzi zlou echoláliou a náladou, u autistov súvislosť v mnohých prípadoch nie je až taká zjavná. Chce to dlhodobé spoznávanie, pozorovanie.

A hlavne, chce to "naladiť sa" na spoločnú farebnú vlnu.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár.


Už ste čítali?