... a tak zistilo, že boľavé koleno sa zahojí aj bez sĺz.
... a že za oplakanú päťku z básničky, ktorú zabudlo v okamihu, keď si žmolilo šatočky a čakajúce oči v celej triede sa upierali len na ňu, zožne výsmech.
... a že všetci so strachom a vlastnou bezmocnosťou odišli a nechali ju samu s plačom nad stratou milovaného človeka.
... a tak zistilo, že slzy sú na obtiaž.
Na tvár si nalepilo "večný" úsmev ako tetovanie úspechu. V spoločnosti, kde sa úspech meria podľa dĺžky úsmevu. A keď jej bolo neveselo, snažilo sa všetkými spôsobmi rozveseliť. Dostupnými, aj tými menej dostupnými. Čarovným zmizíkom vymazalo starosti, smútok, zlú náladu. V duchu novodobého náboženstva. Všetko je fajn. Môžeš mať všetko, čo len chceš, len sa usmievaj.
Aj keď ti je zle.
Aj keď celé telo, duša kričí, aj keď si po krk v bahne.
Aj keď sa ubližuje tvojim blízkym.
Aj keď sa zhrozíš nad tým, kto vlastne si a či to, čo robíš je skutočne to, za čo si niekedy bojoval.
Usmievaj sa. Nie je priestor na bolesť, na smútok, ani na utrpenie. Čo si "objednáš", to dostaneš. Namiesto pravdy len veľa, strašne veľa slov zabalených do vaty. A na tvári prilepený ten úsmev. Sme uväznení v našej samote, spoločnosť nám robí len ten nepochopiteľný čudesný úsmev. "Super" univerzálna odpoveď na rovnako osamelú a čudesnú otázku: "Ako sa máš?"
... keď všetko utíchne v hlbokej noci, dievčatko hľadá poklad, ktorý niekedy dávno, už ani nevie kedy stratilo. Namiesto sĺz, ktoré by ho vykúpili, kdesi spod postele počuje ono prekliate: "Neplač, to prejde..."
