Tomáš - to nemá ľahké...

Autor: Lucia Gállová | 3.3.2011 o 21:18 | (upravené 3.3.2011 o 22:45) Karma článku: 10,06 | Prečítané:  1107x

Zasa tá istá situácia, ktorá sa večne opakuje. Zdá sa, že ten začarovaný kruh nikdy neskončí. Tomáš si sadne k Andrejke a začne sa chichotať. Intenzita rastie, rastie aj napätie. Andrejka je nervózna, podráždená a dáva to patrične najavo. Znechutene ho odháňa. - "Ježiši, neotravuj zas." - "Tomáš, (vidíš, že) Andrejku Tvoje správanie obťažuje, daj jej pokoj."

To isté sa opakovalo aj pri Marekovi. Pochopiteľne, tá istá reakcia. Aj Marekova, aj moja.
Zo začiatku som nechápala ani ja. Tomášov smiech znervózňoval aj mňa. Rozmýšľala som nad tým, prečo tak koná. Hlavne, keď som sa od neho pred časom dozvedela, že Andrejku a Mareka má najradšej spomedzi všetkých klientov v našom domove. Rozprávala som sa s ním o tom. "Neviem", znela jeho odpoveď.

Tomáš je inak veľmi milý, sympatický mladík. Usmievavý. Na prvý pohľad sa od ostatných ničím nelíši. Na prvý pohľad...To je kameň úrazu. Všetci máme isté očakávania. A v prípade Tomáša očakávame, že sa bude "normálne" správať a "normálne" komunikovať. Ľudia s Aspergerovým syndrómom toho nezriedka dokážu veľa. Ohúria svojimi matematickými schopnosťami, bystrým úsudkom, hlbokými vedomosťami vo vybranej oblasti...Čo však nedokážu (alebo len v obmedzenej miere), je funkčná komunikácia s okolím.

- "Andrejka, Tvoj otec sa volá Dušan?"
- "Už zasa? Prestaň otravovať!"

To ma zamrzelo. A zároveň vtedy mi to "cvaklo". Veď Tomáš sa snaží s Andrejkou rozprávať. Páči sa mu a snaží sa nadviazať rozhovor. Inak to ale nevie. Preto sa pýta stále to isté, lebo pozná odpoveď. To mu poskytuje istotu v neprehľadnej situácii, ktorou preňho iniciovanie rozhovoru nepochybne je. Tomáš komunikuje bez problémov, keď je do rozhovoru vtiahnutý, keď ten druhý rozhovor vedie. Dá sa s ním rozprávať o všetkom možnom. O vlakoch, o cestovaní, o mestách na Slovensku, o rôznych situáciách a ich dôsledkoch. Niekedy dokonca prejaví zmysel pre humor. Napríklad pri hre "Meno, mesto..."

- "Meno na "T"."
- "Tomáš, ideš."
- ...chvíľka zamyslenia a "Tomáš."
Smejeme sa spolu a ja si vychutnávam Tomášov žartík. Predsa len, nie je takých situácií veľa.

Ale ak chce Tomáš začať rozhovor sám, väčšinou neuspeje. Ľudia, ktorí ho nepoznajú (no aj tí, čo ho poznajú), znervóznejú. Nechápu, prečo im kladie stále tie isté otázky. Podozrievajú ho, že si z nich snáď robí srandu. Keď neodpovedajú, je to ten lepší prípad.

- "Andrejka, nehnevaj sa, Tomáš sa chce s Tebou len rozprávať. Možno nevie ako na to. Skús byť naňho milá. Skús mu pomôcť."

U Mareka to zabralo. Jeho sprvu nepriateľský postoj voči Tomášovi sa začal meniť. Začal ho prijímať. Vysvetlili sme si, že Tomášova diagnóza mu bráni v prirodzenej komunikácii. S Tomášom sa zasa učíme, ako začať rozhovor, ako ho udržiavať. Postupne. Otázka, odpoveď...Je to drina. Asi ako učiť sa cudzí jazyk.

Bude to dlhá cesta, ale na konci vidím svetlo. Napríklad Mareka. A verím, že čím viac sa o "Aspergerovi" budeme rozprávať, čím viac o ňom budeme vedieť a čím viac o ňom budeme dávať vedieť svetu, tým viac bude "Marekov" pribúdať.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Slovenskí žiaci sa prepadli ešte hlbšie

Výsledky slovenských školákov v testovaní PISA dlhodobo klesajú.

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár.


Už ste čítali?